11. časť Neznáme slovenské dejiny: Doba Pribinova

Bratislava 20. októbra 2018 (HSP/Foto:Marián Tkáč)
 
Podľa úvah nemeckého bádateľa a historika Hansa Dietera Tönsmeyera (v knihe „Koceľ a Blatnohrad“) „životné dejiny kniežaťa Pribinu zahrňujú časové obdobie asi od roku 800 do roku 860“. Toto je teda Pribinova doba, doba muža, o ktorého nitrianskych – slovenských koreňoch zrejme nikto nepochybuje. U západných susedov, Nemcov toto bola doba východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, ten žil asi v rokoch 805 – 876

Pribina a Koceľ

Pritom absolútne presné dátumy z Pribinovho života sú len dva: biskup Luipram zo Salzburgu vo vnútornom opevnení sídla Pribinu pri Zale vysvätil 24. januára 850 kostol ku cti svätej Bohorodičky Márie a 20. februára 860 vydal kráľ Ľudovít Nemec listinu, ktorou odobril Pribinovo podarovanie veľkého územia dolnobavorskému kláštoru v Altaichu pri Pasove.
Zo spisu „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“, o ktorom nám práve Tönsmeyer odkazuje, že niektoré jeho pasáže sú vymyslené, že Pribinovi sa tu vedome upiera titul knieža (kňaz či knez) a že zmienka o Pribinovom krste v Traismaueri je „jednoznačne lož“, poznáme prvý dátum a mená mužov, ktorí sa vysviacky zúčastnili. Pätnásti mali slovenské mená: Koceľ, Unzat, Chotemír, Ľutemír, Skrben, Siliz, Vlkina, Vitemír, Trebiz, Prisnec, Zemin, Zeska, Gnmišin, Gojmír, Zitislav, medzi ktorými je Pribinov syn Koceľ a zrejme ďalší jeho blízki príbuzní. Ostatní sedemnásti boli Nemci (Bavori).
Z kráľovskej listiny z 20. februára 860 poznáme pomenovanie Pribinovho panstva ako „Slovgenzin marcha“, teda „Slovenská marka“, čo napovedá, že meno územia v susedstve s touto „markou“ bolo „Slovgenzin“, po našom „Slovenčina“.
Ostatné dátumy nie sú presné, niektoré len domyslené. Náš spravodajca Tönsmeyer uvažuje, že mladý Pribina sa mohol v roku 822 zúčastniť na ríšskom zhromaždení vo Frankfurte ako „panónsky Slov(a)en“ spolu so svojím kniežacím predchodcom, a mohol patriť do skupiny avarského vyslanectva. To by však vtedy už veľmi slabá avarská moc musela siahať až po Nitru. V čase, keď sa zdržiaval arcibiskup Adalram zo Salzburgu v Nitre, vysvätil v roku 827 alebo 828 vo vtedajšom Pribinovom sídle kostol – pričom bol to v Nitre už druhý kostol, prvý bol zasvätený sv. Emerámovi pravdepodobne o niekoľko desiatok rokov skôr.
Aj ďalšie údaje sú približné. Ak napriek všetkému uveríme spisu „O obrátení“, asi v roku 833 bol Pribina vyhnaný „vojvodom naddunajských Moravanov Mojmírom“ a prišiel k Ratpotovi, správcovi Východnej marky (dnešného Rakúska), Ten ho predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi v Regensburgu, „istý čas“ žil u Ratpota, ale „vznikla medzi nimi akási roztržka a Pribina utiekol spolu so svojimi ľuďmi, ako aj so synom Koceľom do bulhar­skej krajiny“. Stade sa vrátil k slova(e)nsko-panónskemu kniežaťu Ratimírovi, ale keďže toho z poverenia kráľa Ratbot asi v roku 838 vyhnal, franský gróf Salacho, vojvodca Korutánskej marky, zmieril Pribinu s Ratbodom. A na príhovor svojich priateľov – aj vplyvných príbuzných na bavorskom dvore – ale aj za zbožné správanie a stavanie kostolov, v roku 846 dostal Pribina do léna časť Dolnej Panónie oko­lo rieky Zala. Tam sa usídlil a na brehu Sály vybudoval hradisko a v ňom kostol, ktorý už spomínaného 24. januára 850 vysvätil arcibiskup Liupram. Posledná správa o Pribinovi súvisí s darovaním územia, a na to už len lakonické konštatovanie spisu „O obrátení“: „Bol usmrtený  Moravanmi“. Podľa Tönsmeyera pravdepodobne ešte v roku 860, krátko pred 20. novembrom padol v bojoch Karlomana s Moravanmi. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ.
Čo ešte stalo počas Pribinovej doby? V rokoch 815 – 817 vznikol opis krajín a hradov na severnej strane Dunaja, nazvaný „Bavorský Geograf“. Vyhotovili ho pre potreby Franskej ríše. Uvádza sa v ňom, že „Česi majú pätnásť hradov, Moravania (Marhari) majú jedenásť hradov (a) národ, ktorý nazývajú Moravanmi (Merehanmi), tí majú tridsať hradov.“ Vo wikipedii pri hesle Veľká Morava stojí: „Prevládajúca interpretácia trochu nejasného latinského je, že obyvatelia dnešnej Moravy sú Marharmi a obyvatelia dnešného Slovenska sú Merehanmi (ide azda o niečo ako Moravania a Tiežmoravania)“. Inde sa píše, že Marehanmi boli Moravania (sídliaci pri Tise) a Marharmi Sloveni (Nitrania), sídliaci na dnešnom Slovensku.
Budovanie hradov bolo pre našich predkov typickým zamestnaním. Využívali pre ne najčastejšie vyvýšené miesta, kde im neprístupný terén poskytoval prirodzenú ochranu. Na rovinatom území ako ochrana boli vodné toky a močiare. Na takýchto miestach budovali často dômyselné opevnenia z hliny, dreva i kameňa. Hradom bol aj Samom dobytý Vogastisburg, o ktorého polohe sa vedú spory. Tönsmeyer píše, že v mene hradu je obsiahnuté osobné meno Uogast/Ogast, „meno slova(e)nského pána hradu“. Príbuzný Oaza/Uzanta staršieho mal syna, ktorý mal meno Ogast. Bol bratrancom Majola mladšieho. Tönsmeyer využívajúc genealogicko-vlastnícko-dejinnú metódu, pri ktorej hojne využíva darovacie listiny a z mien svedkov na nich, odvodzuje názvy miest, došiel k zaujímavým záverom. Uvádza, že príbuzným nitrianskeho kniežacieho rodu bol v roku 772 šľachtic menom Meio(l) – možno Majo. V roku 778 sa Nitran Oazo oženil s Cotaniou, dcérou vojvodu Tassila a ich synom bol Majo(l) mladší, spoločník pravdepodobného Pribinovho brata Unzata (ten je uvedený na druhom mieste medzi veľmožmi, ktorí sa zúčastnili na vysviacke Pribinovho kostola v Blatnohrade). Tassilo, v rokoch 757 – 788 neobmedzený vládca v Bavorsku, žil vlastne len štyri generácie po Samovi a o jeho pozitívnom vzťahu k Nitranom/Slovenom Tönsmeyer nepochybuje. Napokon svedčí o tom aj nitriansky pôvod jeho zaťa Oaza.
Pokiaľ ide o hrady, bola ich výstavba medzi našimi predkami zákonom. Zo všetkých strán sa zišli a stavali ich, aby sa v nich ubránili pred útočníkmi už v Samovom, siedmom storočí. Na Slovensku sú zatiaľ najstaršie opevnené sídla doložené archeologickým výskumom z obdobie konca 8. a začiatku 9. storočia. K dobre preskúmaným hradiskám z tohto obdobia patrí Pobedim. Ako sa píše v klasickej historickej literatúre, prudkému útoku Mojmírových Moravanov na Nitru v roku 833 neodolali viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.
Počas Pribinovho života nahradil Mojmíra na centrálnom moravskom stolci Rastislav/Rastic v roku 846. V Pribinovej Nitre „dospieval“ Svätopluk.
Práve sme sa dostali k otázke, kde bol centrálny dvorec, odkiaľ prišiel Mojmír, keď vyháňal Pribinu? Zo západu, teda z dnešnej Moravy, alebo z východu? Naši klasici nepochybujú, že prišiel z dnešnej Moravy. Súčasní Moravania majú „Slovanské hradiště“ v Mikulčiciach, no bez kostola, my kostolík v Kopčanoch bez areálu. Silným argumentom v prospech moravských lokalít by mohlo byť, že Metod bol arcibiskupom moravským, muselo teda existovať mesto Morava (Marava) a málokto si vie predstaviť, že to mesto nebolo na dnešnej Morave. Konkrétne na Velehrade, ktorý favorizoval aj dokument nakrútený Českou televíziou za prispetia jej slovenskej „sestry“ v roku 2013. Velehrad bol však postavený na „zelenej lúke“ oveľa neskôr, ako ríša kráľa Svätopluka zanikla. Nebola to ani naša Nitra, tá čochvíľa bude patriť Svätoplukovi a do času Vichingovi. Ale čo Devín, Bratislava, Zlaté Moravce či Banská Štiavnica?
Marián Tkáč
 
Príspevok 11. časť Neznáme slovenské dejiny: Doba Pribinova zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)