Bratislava 14. marca 2020 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)

Svatovietova svätyňa bola zhotovená z dreva, ktorého bolo na Rügene v hojnosti. Na ostrove boli rozľahlé a husté lesy. Svätyňa mala v základni formu štvorca, bola vysoká desať metrov a mala výrazne červenú farbu

Ilustračné foto

Vstupovať smel do nej len najvyšší kňaz boha Svatovieta, ktorý zároveň bol aj vládcom celého veľkého slovanského ostrova. Jeho slovanskí obyvatelia ho volali Rohon (z čoho neskôr, keď tam prišli Germáni, vznikol názov Rogen a potom Rügen; dnes už len málokto vie, že mnoho nemeckých názvov riek i miest, najmä na severe a východe Nemecka, má slovanský pôvod).

Najvyšší kňaz Svatovieta, ako jediný zo svojho ľudu, mohol nosiť dlhú bradu, ktorá mu siahala až na prsia a dlhé vlasy až po pás. Patril mu najkrajší kôň, ktorého pokladali za svätého a len on jediný smel na ňom jazdiť.

Podľa starej legendy západných Slovanov bol tento kôň pozemským dvojníkom neviditeľného nebeského tátoša, rýchlejšiejho ako blesk, na ktorom v noci jazdieval boh Svatoviet a pozoroval svet Slovanov a staral sa o to, aby sa im všade dobre darilo. Táto legenda bola dôležitou súčasťou ich náboženských mýtov.

Vo vnútri pevnosti žil len vládca-najvyšší kňaz a spolu s ním jeho tristo vyberaných bojovníkov – jazdcov – ktorí reprezentovali šľachtu. Obyčajný ľud, všetko sedliaci,  žili v okolí pod pevnosťou. Pracovali veľmi tvrdo a žili veľmi jednoduchým životom.

Raz do roka prichádzali na ostrov z pevniny kupci a obchodníci. Bolo to vždy v čase lovu haringov, ktorých bolo vtedy v pobrežných vodách ostrova neobyčajne veľa. Ulovených a hneď aj nasolených haringov si však mohli kúpiť až potom, keď bohu Svatovietovi obetovali predpísanú hodnotu v zlate alebo perlách, prípadne v peniazoch.

***

Svätopluk bol veľmi náruživým lovcom a jeho poľovačky,  pri ktorých ho sprevádzali aj jeho priatelia, tiež náruživí poľovníci, boli známe široko ďaleko, ako aj hostiny po ich úspešnom ukončení.

Každý, kto bol kniežaťom pozvaný na lov, tak to pokladal za veľké vyznamenanie a cítil sa privilegovaným. Vládca Nitry bol neobyčajne obratný a šikovný poľovník. Ak raz na korisť pred svojím lukom zacielil a spustil šíp, tak len veľmi zriedkavo schybil.

V sedle pri honbe zveriny dokázal vydržať celé hodiny, a to bez toho, aby pociťoval čo len najmenšiu únavu. V takých chvíľach pre neho neexistovalo nič iné, ako maximálna sústredenosť na úspech lovu. Bol doslova posadnutý svojou loveckou nárúživosťou a keď v ňom prepukla, nechával sa s ňou priam extaticky unášať.

Medzi ľudom Ponitria – ktorý nesmierne obdivoval a doslova zbožňoval svoje knieža a pripisoval mu vlastnosti takmer poloboha – kolovali o jeho poľovníckej šikovnosti a hrdinskej odvahe nespočetné historky.

Okrem iného sa hovorilo o tom, ako raz zložil jedného výnimočne obrovského diviaka samotára, azda najnebezpečnejšieho, o akom tamojší lovci kedy chýrovali.

Diviak predtým, ako sa mu postavil zoči voči sám Svätopluk, pri iných príležitostiach nebezpečne zranil niekoľkých lovcov, ktorí ho chceli skoliť.

Dvoch a či troch dokonca poranil smrteľne a potom ušiel. Ani najlepším a najskúsenejším lovcom sa nepodarilo ho skántriť, keď sa opakovane s ním v lesoch stretli. Vždy im unikal.

Jedného dňa, keď už narobil a navystrájal medzi ľuďmi mnoho šarapaty, tak predsa len našiel svojho majstra. Ako to chcela náhoda, tak cesty diviaka obra sa skrížili s loveckými chodníkmi nitrianskeho kniežaťa.

Svätopluk v ten deň bol so svojou družinou na love zubrov, ktorých bolo v tých časoch na Nitriansku mnoho. Ako prvý ho zočil Svätopluk. Dal znak svojím loveckým druhom, aby ho nasledovali a vyrojili sa aj s ním na obrovského kanca.

Tí však očakávali útok ozrutného zvera, tak ako to vždy robieval a zaujali obranný postoj a tak im to trvalo niekoľko sekúnd, kým správne zareagovali a vydali sa za svojím veliteľom, ktorý už bol pred nimi niekoľko desiatok metrov.

Ten akoby bol zatušil, že tentokrát narazil na skutočného majstra a že mu ide o život, a tak na rozdiel od iných stretov s lovcami, kedy hneď zaútočil, tak v tomto prípade sa dal okamžite na útek.

Mohutný divý kanec svojím prenasledovateľom dlho unikal, a tí zaostávali za ním jeden po druhom, až napokon ho prenasledoval už len Svätopluk. Tomu sa po dlhej prenasledovačke predsa len konečne podarilo zasiahnuť šípom unikajúceho diviaka, a to na citlivom mieste na pravom boku.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

103. časť si môžete prečítať TU

104. časť si môžete prečítať TU

Sme pod neustálym tlakom
Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ
Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku

č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

PODPORUJEM nezávislé spravodajstvo

Zdroj